Väčšina zváracích procesov požaduje generovanie vysokých teplôt na aktiváciu kovov aby boli spájané. Tepelný zdroj je často použitý ako základný popis typu procesu napr. zváranie plynom, zváranie oblúkom.

Jedným z hlavných problémov v zváraní je, že kovy viac citeľne reagujú s atmosférou ak sa ich teplota zvýši. Metóda ochrany kovov pred napádaním z atmosféry je druhou dôležitou poznávacou črtou. Rozmedzie techník od pokrytím tavivom, ktoré vytvára ochrannú trosku po inertný plynný štít. V niektorých prípadoch sa atmosféra odstráni vytvorením vákua.

Niektoré procesy boli vynájdené pre veľmi špecifické aplikácie, kým ostané ostávajú flexibilné a pokrývajú široké spektrum zváracích aktivít. Napriek tomu, že zváranie je použité principiálne na spájanie podobných ako aj nepodobných časti kovov je v rastúcom množste použité aj na opravy a prebudovanie opotrebovaných alebo poškodených komponentov.

Je tu tak isto rastúce spektrum aplikácií pre pokrývanie nových častí, ktoré poskytuje povrchu odolnosť voči korózii, abrázii, nárazu a opotrebovaniu.

Koncom neskorého 19. storočia, oblúkové procesy zostávali najväčšou a najrozšírenejšou skupinou zváracích techník. Ako meno napovedá zdrojom tepla je elektrický oblúk najčastejšie vytvorený medzi zváranými časťami a elektródou alebo zvarovacím drôtom. Elektrická energia konvertovaná na teplo generuje oblúk teploty približne 7,000°C (10,000°F) a dáva príčinu kovom sa spájať.

Príslušenstvo sa môže líšiť vo veľkosti a komplexnosti v hlavných rozdieloch medzi oblúkovými procesmi a použitou ochrannou metódou a typom použitého pridaného alebo výplňového kovu. Do oblúkového zváranie patrí ručné zváranie elektródami, zváranie v ochranných plynoch, TIG zváranie pod tavivom.